Šatník alebo skriňa s oblečením
Pre niekoho jednoduchá, pre iného najťažšia miestnosť. Prečo? Kvôli šatníku. Pre mňa to bolo celkom jednoduché. Nikdy som nemala rada nakúpovanie, preto som nemala veľa oblečenia. Napriek tomu bolo dosť toho, čo som vytriedila v rámci niekoľkých vytriedzovacích kôl.
Asi najdôležitejšie pre mňa bolo stanoviť si štýl, ako sa chcem obliekať. Totiž od škôlky som mala štýl – rifle, tričko a mikyna, príležitostne šaty alebo sukňa a niako sa to nevyvíjalo. Občasné pokusy nájsť svoj štýl obliekania počas puberty skončili vždy ako chvíľkový výstrelok. Takže som si musela nájsť vlastný štýl. O štýle, ktorý som si zvolila a ktorý sa vyvinul časom, si môžte prečítať v článku UNIFORMA(pripravujem).
Prvé moje kritérium na minimalizovanie bolo zbaviť sa všetkého, čo mi nesedí. Čiže všetko čo ma tlači, škrabe, kuše alebo obhrýza. Od mala si potrpím na tom, aby oblečenie bolo mäkké a nikde ma netlačilo a nekusalo.
Preč šlo taktiež všetko, čo: nepasovalo k veciam, ktoré rada nosím, bolo krátke, úzke alebo som to nerada nosila či nemala kam nosiť. A samozrejme všetko obnosené oblečenie, ktoré som síce mala rada, ale už sa zaň trebalo hanbiť. V tomto bode som pochopila prečo mi mamka vyhadzovala obľúbené veci. Začo jej ďakujem, inak som schopná nosiť vec doslova pokiaľ sa na mne nerozpadnú. Teraz si to budem musieť ustrážiť sama.
Čo z vytriedením oblečením?
Všetko vytriedené oblečenie podľa vyšších kritérií putovalo na kôpky “použiteľné” a “nepoužiteľné”. Použiteľné som ponúkla známym, o ktorých som vedela, že by sa im to zišlo. Kôpku nepoužiteľné som sa snažila ešte použiť. Mäkké veci (trička, ponožky…) ktoré boli dobré na handry tak skončili ako handry a zvyšok, čo sa dalo som ešte z recyklovala na hračky pre psy, koberčeky a podobne (ryfľové oblečenie).
Samozrejme nezaobišlo sa to ani bez kôpky “možno sa raz zíde”. Mala som viacero vecí, ktoré som zvažovala, že sa mi môžu zíjsť alebo mi ich bolo ľúto vyhodiť, lebo som ich dostala. No postupne som aj celú túto kategóriu posunula ďalej ľudom, ktorí to potrebovali.
Iné veci v spálni
My sme v spálni okrem skrine s oblečením veľa toho nemali. Väčšia vec, ktorá putovala preč bola manželova lavička na cvičenie a činky, ktoré sme predali. Nepoužívala sa už iba zavadzala. Po mojich štátniciach putovali preč aj všetky knihy a zošitky, ktoré som mala kvôli škole a boli uskladnene pod posteľou.
Pod posteľou sa taktiež schovávala moja krabica so spomienkami. Mala som tam rôzne vstupenky z akcií, oznamka z maturity a zo svadieb, rôzne obrázky a drobné predmety ako balóniky, píšťalka, mini filmová knižka s kinder vajíčka a mnoho ďalších drobnosti, ktoré mi niečo pripomínali z môjho života.
Vždy som si to ukladala a ukladala len, aby tam toho vošlo, no keďže minimalizujem tak aj to. Aj keď mi to bolo ťažko, ale rozhodla som sa predsa pre minimalizmus. Všetky papierené veci, ktoré sa dali naskenovať tak som si naskenovala. Veci, ktoré sa nedali naskenovať som jednoducho poukladala vedľa seba a vyfotila si. Takto budem mať pamiatku a nebude to zaberať fyzické miesto a tých par kilobajtov, čo budem mať nieje až tak hrozné.