Od svadby ubehlo 4,5 roka a z toho sa už 4 roky snažíme o bábätko. Každý mesiac, každý cyklus sme čakali, či to už vyjde? Prvý rok v pohode. Druhý rok sme začali riešiť, prečo sa nedarí. Tretí rok som sa zmierila s tým, že máme menšiu šancu otehotnieť. Začala som to brať, keď Pán Boh dá, tak bude. Žehnala som každej tehuľke, ktorú som videla, aby jej babo bolo zdravé a v poriadku, aby sa z neho tešila. Takto som sa s tím vyrovnávala a tešila sa aj s každou kamoškou. Prvé, druhé… hlavne nech je zdravé a požehnané.
Zmierený stým, že možno nebudeme mať vlastné, začali sme riešiť pestunskú starostlivosť. Absolvovali sme kurz a so zápisom do poradovníka na pestúnsku starostlivosť, sme riešili meškajúcu menštruaciu.
Dve čiarky
Po troch rokoch vyčkavania a po pár neuspešných testoch pri meškajucom cykle, konečne. 35. deň cyklu a dve čiarky na tehotenskom teste. Naplnila nás radosť. S manželom sme sa radovali a čakali na prvý ultrazvuk. Ihneť som začala dávať veľký pozor na všetko, na čo by tehuľka mala. Nič ťažké nedvíhať, oddychovať, pre istotu som nepila žiadne čaje ani sladké vody. Čistá voda a pestrá strava. Len nech je všetko v poriadku. Únava znižila moju pracovnosť zo 16 hodín behania okolo domu na 8 hodin ľahkej práce.
Prvý ultrazvuk
8. týždeň a ja som celá nervózna išla do ambulancie. Bude všetko v poriadku? Toľko vecí sa môže stať v prvom trimestri. Lekárka urobila ultrazvuk. Nedarilo sa jej “plodík” ako ona nazvala bábätko nájsť. Našla teda vačok v ktorom je, ale kým sa jej podarilo najsť v ňom babätko trvalo to dlho. Nakoniec sa podarilo a zmerala ho. Podla mier 7+5, čo znamená, že je menšie, ako by malo byť. Nevadí, možno iba rastie pomalšie, nie? Veď sa to môže stať. Chvíľu ho pozorovala a povedala, že chce zachytiť srdiečko. Povedala, že srdiečko bije.
Spokojná som odišla domov. Bábätko žije a bije srdiečko, tak a už sa len tešiť a prechadzať týždnami. Neuvedomila som si, že niečo nie je vporiadku.
Druhý ultrazvuk
10. Týždeň EKG a druhý ultrazvuk. Lekárka začala robiť ultrazvuk. Bábätko našla celkom rýchlo oproti minulému. Opätovne sa ma pýtala na dátum poslednej menštruácie. Zopakovala som. Pozrela sa a povedala, že bábätko je male a nepočuje srdiečko.
Pozrela do karty. Velkosť 7+5, čo znamená, že podľa ultrazvuku bábätko nepodrastlo, je mŕtve. Ale veď minule bolo všetko v poriadku a bolo počuť srdiečko, namietala som. V karte však záznam o bijúcom srdiečku chýba. Vypísala mi papiere, mám ísť do nemocnice, majú tam lepší ultrazvuk a ešte to skontrolujú. No nedáva nádej, že to bude inak.
Naše vytúžene babo a mŕtve? Plakala som v ambulancii, plakala som pri sestričke, a aj v aute, keď som to oznámila manželovi. Začali sme v sebe živiť nádej, že snáď… Ale ja som cítila už len prázno. Chcelo by to príliš veľký zázrak.
Nemocnica
Prišli sme. Čakáreň plná tehuliek v poslednom trimestri, nevnímala som ich myslela som iba na seba. Modlila som sa o zazrak a zároveň som v neho nedokázala veriť. Manžel sa ma snažil presviedčiť, že bude to OK. Zavolala ma sestrička. Vynútila som si, aby manžel išiel so mnou, že sa mi ťažko chápe. Bola som v zúfalstve a môj mozok akoby odo mňa ušiel.
Vošli sme za dvere a v chodbyčke nám sestrička povedala, že zajtra nalačno nasmädno mám prisť na zákrok. Pokusila som sa zo seba dostať, že mi povedali, že mi urobia ešte jeden ultrazvuk dnes. Sestrička sa mi snažila niečo vysvetliť.
Bola rázna, prísna mala som znej strach. To je to, načo si dokážem spomenuť. Cela tato sytuácia ma dostala do autistického ataku, ktorý sa každou sekundou zhoršoval.
Zmrzla som a niečo sa snažila rozpravať. Povedala, že ak počkám, tak mi ultrazvuk môžu urobiť a dala do ruky papier… niečo som ešte vravela, ale už ani neviem čo. Chcela som ultrazvuk. Povedali, že urobia, tak to musí predsa byť, nevedela som prijať inú možnosť. (Potrpim si na tom, čo sa povie) Už dávno som prestala vnimať celistvosť. Zachytavanie slov, ktoré mi úplne nedávali význam… Zvierala som papier a zrazu mi ho sestrička chcela vziať. Niečo sa rozprávala z manželom. Ja som mala v mysli jedno – ÚTEK. Stočila som sa na odchod z “ambulancie”. Manžel mi vzal papier. Pustila som ho a utekala preč a on za mnou.
Schovať sa. Kam? Plná čakareň a ja som v hlave mapovala priestor kam sa môžem schovať. Manžel ma žiadal, aby som zastala. Mala som však svoj cieľ. Za výťahom je zahyb steny a tam nič a nikto nie je. Čupla som si schúlila sa do rohu a plakala.
Netuším, koľko času som preplakala. Ako dlho mi trvalo upokojiť sa. Manžel mi vysvetloval, že ešte spravia ultrazvuk na potvrdenie ale musíme sa vratiť do čakárne.
Vrátili sme sa, ultrazvuk mi spravili. Potvrdilo sa, že bábätko je mŕtve. Najbliššie dni si pamätam iba v mlhe a nechcem o nich písať. Jediné, čo som túžila bolo dôstojne sa rozlúčiť s našim bábätkom. Modlili sme sa, aby sme vedeli vybrať meno a cítili sme, že to bolo dievčatko. Pomenovali sme ju Klárka a tak sme ju pochovali. Na pomníček sme dali vyryť vetu:
“Nikdy nenarodená, ale navždy v našich srdciach”.
