Dátum toho dňa mi príde magický 3.3.2023 a ja môžem povedať, že mám rodinu. Už to nie som len ja a manžel už máme aj deti. Ale tak, ako život nie je jednoduchý tak, ani cesta toho dňa nebola jednoduchá. Predobraz? Ktovie?
Ráno sme vyrazili s hodinovým predstihom. Dostali sme sa za naše mestečko a zrazu stojíme v kolóne. Čo sa deje? Po 20 minútach čakania sme sa dozvedeli, že sa stala vážna nehoda a bude trvať minimálne 3 hodiny, kým sprejazdnia cestu. Autá sa pomaly začali otáčať naspäť. Začali sme preratávať ako inak sa dostaneme do Nitrianského kraja? Musíme ísť, a tak sme to nasmerovali na Levoču a Poprad a obišli pol slovenska po severe, aby sme sa dostali do Nitrianského kraja. Z hodinového náskoku sme mali hodinové meškanie.
Prevziatie deti
Dorazili sme. Rýchlo sme nosili osobné veci detí do auta. Sociálna pracovníčka nám odovzdala knihy života a fotoalbumi detí. Vyriešili sme birokraciu. Stretli sme sa s deťmi, bola pri nich profi mama a psychologička. Profi mama nám vysvetlila, ako zložíme kočiar. Ešteže je taký skladný, inak by nám nevošiel do auta. Dala nám tašku, kde mali deti vodu a jedlo na cestu, zopár plienok pre malú a odišla. Chvíľku sme sa hrali a začali sme sa zbierať do auta. Nina prežila zaseknutie, zrazu nechcela ísť. Pracovala s ňou psychologička. U profi mami mala totiž “sesturu”, ktorá bola rovnako stará a chcela ísť za ňou a nie s nami, no napokon sme to zvládli a odišli sme. Emka šla úplne automaticky, akoby sa nič nedialo. Nastúpili sme do auta a vyrazili na 300-kilometrovú cestu na východ.
Nehoda
Ema zaspala a po dlhej chvíli sa podarilo zadriemnuť aj Nine. Ale ako cesta života, nie je jednoduchá tak, ani táto cesta nebola ideálna a jednoduchá. Tešili sme sa, že deti zaspali a cesta im zbehne rýchlejšie. Naša radosť netrvala dlho. Auto dostalo šmyk na piesku rozsipanom na ceste. Manžel, ktorý šoféroval robil, čo mohol, chvíľu sa mu darilo auto udržať na ceste a znížiť rýchlosť, no napriek tomu došlo k nárazu. Narazili sme do betónovej zátarasy. Náraz zobudil obe dievčatá. Všetci sme sa veľmi zľakli.
Manžel nemal šancu vystúpiť z auta a zistiť čo sa stalo, lebo bol nalepený na betóne a okolo mojej strany prechádzali iné auta, ako keby sa nič nedialo. Pokus naštartovať a pohnúť sa dopadol iba príšerním rachotavým zvukom z vonku. Manžel spanikáril, už videl najhoršie scenáre, že máme úplne po aute, a že sa s autom domov nedostaneme a akákoľvek pomoc je hodiny vzdialená. Dievčata sa báli a ja som sa pokúsila zachovať chladnú hlavu, utíšiť vystrašené deti a ukľudniť manžela, že nech sa deje, čo sa deje musíme sa pohnúť, zaradiť medzi ostatné auta a prejsť 200 metrov k odbočke, kde skontrolujeme auto a budeme riešiť čo ďalej.
Zo strašne rachotiacim autom sme sa dostali z hlavnej cesti na uličku, kde nechodilo veľa áut. Po zastaveni som ihneď vyskočila z auta odopla Ninu a vzala von. Vybrala som zo sedačky Emku. Kým som upkojovala dievčatá, manžel zistil, že nám náraz úplne zničil koleso, ale inak je auto v úplnom poriadku.
Čo dalej
Situácia je zhodnotená a nie tak katastrofálna či? Treba vymeniť koleso za rezervu a môžme isť nie? Keby to bolo tak jednoduché… Rezerva je na spodu kufra naloženého až po strop. Dojazd rezervi nieje ani 100km, nakoľko už bola použitá v minulosti. O tom, že je o 2 čísla menšia, ako veľkosť zvyšních pneumatik mi manžel radšej hneď ani nepovedal…
Nevzdáme sa. Vyložili sme úplne preplnený kufor a vymenili koleso za rezervu. Po výmene sme opäť veci naložili a zamierili sme do najbližšieho pneuservisu. Bola to pre nás vyše hodinová zachádzka. Koleso nám vymenili. Znovu naložiť a vyložiť celí kufor auta, aby sme rezervu schovali do kufra kam patrí. Celí čas popritom všetkom som zabávala deti, ktoré boli vystrašené z nehody a Ninka si dobre uvedomovala, že odchádza veľmi ďaleko od všekého, čo kedy poznala.
Zvyšná cesta sa vliekla. Deti už znovu nezaspali. Domov sme dorazili až večer. Vyčerpaný z celého dňa v aute, plný očakávania čo bude. Teraz sme rodina. Z hodiny na hodinu sme sa stali rodičmi pre 2 dievčatá.
Vybrali sme veci z auta. Narýchlo sme prezreli veci, ktoré nám dali. Našli sme najdôležitejšie veci, aby sme mohli deti pripraviť na spánok. Nechala som deti, aby si vybalili – uložili hračky do poličiek. Aby aspoň tak trochu sa mohli cítiť “ako doma”, aj keď to bolo pre nich úplne cudzie a nové prostredie. Vydeli síce fotky izby, ale čo je fotka oproti skutočnosti. Verím, že sa náš domov čoksoro stane aj ich.