Tak ako som už písala v inom článku chceli sme veľkú rodinu. Mnoho vecí nevyšlo tak ako sme plánovali. Niektoré plány sme zmenili a po stráte bábätka sme si vzali do pestúnstva dve dievčatá. Podarilo sa nám počať a mať biologického syna. Keď sa narodil, túžili sme mu dať biologického súrodenca, napriek všetkému, čo bolo u nás doma (ale o tom inokedy).
Keď mal Tobias 4 mesiace, začali sme sa snažiť o dalšie bábätko. Nechcela som veľký rozostup medzi deťmi a bála som sa, či sa nám to podarí. Mesiace plynuli a nič sa nedialo. Manžel sa rozhodol ísť na kontrolu k andrológovi. Tým, že tam už bol a vedel, čo a ako, dostal sa na kontrolu rýchlo. Znovu testy a výsledky rovnaké. Ani lekár úplne nechápal, čo za tým je. Manžel dostal antibiotiká, vybral ich a čakali sme.
Čakanie
Mesiac, dva, tri a účinnosť antibiotík začína klesať a stále nič. Štvrtý mesiac som už zúfala a začala som dosť rozoberať na svojich terapiach, že už tomu neverím, že sa to podarí. Rozoberali sme to dookola z každej strany, až som si uvedomila, že vôbec nie som vysporiadaná so stratou Klárky.
Navonok som sa síce snažila fungovať a byť silná. Namiesto skutočného vyrovnania sa zo stratou som sa upriamila na prácu a následne na starostlivosť o dievčatá. Všetko bolo dôležitejšie ako riešenie osobných, vnútorných a emocionálnych ťažkostí.
Tehotenstvo s Tobim bolo pre mňa ťažké, celý čas som sa bála, či prežije, či sa narodí živý. Bojovala som so zlými myšlienkami a strachom. Vôbec som si tehotenstvo neužila. Bolo to veľmi náročné. Akosi som to obdobie iba prežila.
Reálne vysporiadanie sa so stratou
Začala som to riešiť. Naozaj sa chcem dostať zo smútku. Na odporučanie terapeutky (psychologičky) som napísala list Klárke a pokúsila som sa napísať list aj Bohu, na ktorého som sa za túto skúsenosť veľmi hnevala. Vzťah s Bohom ešte nemám úplne vyriešený, stále sa nedokážem úprimne modliť, prosiť ho o niečo a veriť, že naplní moje modlitby. So smrťou Klárky som sa už vysporiadala.
Piaty mesiac od vybratia antibiotík u manžela. Zmierila som sa, s tým, že to asi nevyjde a skúsime neskôr. Cyklus prebiehal a od 25. dňa cyklu som začala byť chorá. Deti boli choré tiež, tak som to vôbec neriešila. Soplíme a kašleme všetci. 27. deň cyklu, večer pri premýšlaní o príznakoch a o tom, akú liečbu si nasadím, nakoľko pred menštruaciou nikdy neberiem lieky, veď čo ak? Zrazu som začala mať zvláštne pocity. Áno sopľím, kašlem, ale som aj malátna a veľmi spavá. Hm, je to iba nachladnutie? Do jednej rána som nevedela zaspať. Mala som zvláštne pocity zo svojich príznakov. Podobá sa to na predošlé tehotenské príznaky, ale zároveň je to tentokrát iné.
Tretie tehotenstvo
Ráno 28. deň cyklu som si urobila tehotenský test. Ani nie do 30 sekúnd sa objavili dve čiarky. Tak a tu mám vysvetlenie na všetky symptomy, ktoré mi nesedeli s nádchou. Mňa to prekvapilo a veľmi ma to potešilo. Vyšlo to, a to som už tomu neverila. Tretie tehotenstvo. Riešila som ako si ho užiť, ako mať radosť a nielen strach. S terapeutkou sme vymýšľali všetko možné, ale nakoniec sa to ukázalo ako nepotrebné.
Prvý trimester som síce mala trochu obavy, ale po prelome sa obavy vytratili. Od 18. týždňa cítim aj pohyby bábätka celkom intenzívne. Teším sa a moje emócie sú úplne inde ako pri Tobiasovi. Pomohlo mi, že už máme Tobiho, narodil sa a žije, ale aj to že som sa vyrovnala so stratou Klárky.
Skutočný rozdiel
Rozdiel medzi tehotenstvami vidím aj v tom, že pri Tobim som do jeho narodenia nedokázala myslieť na to, že je chlapček, neverila som ultrazvuku a bolo jednoduchšie všetko spochybniť, než si vytvárať s ním hlboký vzťah, už v prenatálnom obdobi. Bol iba bábo. Teraz som chcela mať rovnaký postoj, držať si odstup od pohlavia, ale nedokážem to. Už teraz naň myslím ako na môjho chlapčeka a v myšlienkách ho oslovujem menom. Teším sa naň a teším sa na termín pôrodu a na to, ako ho budem držať v náručí.
V období vydania článku som v 8. mesiaci tehotenstva. Zatiaľ tehotenstvo prebieha bez komplikácií. Som však unavená a mám pocit, že vládzem menej ako pri predošlom tehotenstve.
