Za jeden rok sme sa stali rodičmi troch detí. Najstaršia má 7, prostredná 3 a novorodeniatko. Bolo a stále to je veľmi ťažké. Riešiť v každom veku všetko prvýkrát a zároveň naraz.
Akosi som sa nevedela naladiť na novorodenca. Už mesiac pred pôrodom som dostala predpôrodnú depresiu, ktorá sa tiahla aj po pôrode. Musela som fungovať a starať sa o všetky deti. Dokázala som sa síce postarať, aby všetky deti boli nasýtené a mala som urobené povinnosti, ale stálo ma to veľa síl a emócií. Veľakrát som dostávala záchvaty frustrácie, hnevu a paniky. V prvých troch mesiacoch som si hnev, ktorý som cítila kvôli pocitu, že nič nezvládam, začala vybíjať rozbíjaním misiek a pohárov. (Cielene som vytridila to, čo môžem rozbiť a robila to tak, aby ma pri tom nevideli deti.)
Pritom som mala bábo, ktoré by chcel každý. Od 1. mesiaca v noci spával 5 hodín, od 3. mesiaca spal v noci 8 hodín a od 5 mesiaca 10-11 hodín. Keď som sa snazila na radu lekárky zobudiť ho po troch hodinách na kŕmenie, nešlo to. On sa proste nezobudil, mohla som s ním robiť, čo ma napadlo. Prenášať ho, ťukať doňho, utierať mokrou vreckovkou… Lekárka mi radila, aby som kojila, aj keď spí. Ale nie, Tobi sa neunúval ani len otvoriť ústa, aby som ho priložila, a zobudiť ho nešlo. Nakoniec sme to vzdali a nechali sme ho spať dlhé spánky.
Ťažkosti
Z psychickej nepohody som začala strácať mlieko a dojčenie sa stavalo bojom. Bojovala som s vlastnými myšlienkami, ale aj s mojou mamou. Tá mala zas o všetkom vlastné predstavy. Kým ja som riešila, že moje novorodeniatko je choré, že niečo mu je a ja mu neviem pomôcť, ona v tej chvíli riešila nepodstatné veci a nevnímala čo ja a deti.
Mesiace plynuli. S bábätkom bol každý mesiac iný. Kým som si začala zvykať na režim a vedela pochopiť, ako najefektivnejšie zvládnuť všetko okolo 3 detí, zmenil sa režim bábätka. Tobi motoricky napredoval veľmi rýchlo a už v polroku lozil po štyroch a začal sa stavať na dve popri nábytku a v postieľke. Zrazu bol nezastaviteľný a lozil po celom dome, čo mi dávalo ďalšiu výzvu. Kontrolovala som, kde je, aby sa nič nestalo.
Okolo Tobiasovho trištvrte roka sa nám režim konečne utriasol a ja som si konečne na dlhšie vybudovala rutinu. Mohla som sa venovať svojej ubolenej psychyke a čo to aj urobiť keď Tobi spal.
Vzťah medzi Ninou a Emou
Vsťahy medzi samotnými detmi boli a sú zvláštne. Nina a Emka nemajú dobrý vzťah. Nina ma ťažký vzťah s Emkou, pretože Ninu odobrali od mamy chvíľu pred Eminým narodením. Trošku viní Emu, že kvôli nej musela od biologickej mamy. Zároveň ich vzťah nebol budovaný hneď od narodenia Emky. Dievčatá boli umiestnené v dvoch odlišných CDR a aj po presune do jedného CDR žili v dvoch rodinách. Až keď Emka mala 1,5 roka a Nina 5 rokov, boli spojené do jednej rodiny. Podľa slov Niny boli aj tam oddeľované do rôznych izieb. Po čase sme to pochopili. Dievčatá si ubližovali navzájom a hlavne Nina ubližovala Eme. Trhala hračky a sáčala ju neprimerane. Musela som mať nad nimi neustále dohľad, aby sa vážne nezranili. Po čase sme ich vzťah nezvládali a museli sme ich rozdeliť, aby každá mala svojú izbu. Mohli byť spolu iba pod našim dohľadom. Dokázali sa hrať iba chvíľu. Nina ma veľmi narušenú hru kvôli traume.
Vzťah medzi Ninou a Tobim
Nina si Tobiho celkom obľúbila. Pred narodením mala obrovský strach, že kvôli nemu pôjde preč, ale potom ho mala rada a teší sa z neho. Snažila som sa, aby mala dostatok mojej pozornosti. Veľa som sa s ňou rozprávala a počúvala zážitky zo školy, kým som kŕmila Tobiho. Keď rástol, učili sme ju hrať sa s ním. Všetko sme jej museli vysvetliť a ukázať. Stavala mu veže, aby ich zhadzoval, guľala loptu, púšťala autíčka a robila naň grimasy, aby sa smial. Učili sme ju pohybovať sa v jeho blízkosti. Jej nemotornosť a nepozornosť niekedy spôsobovali nebezpečné situácie hlavne v období, keď začínal štvornožkovať a chodiť, ale zvládli sme to bez väčších úrazov. Dnes sa Nina a Tobi pekne hrajú, ale v každej vývojovej fáze sme Ninu učili a učíme, čo a ako má robiť, ako sa má s ním hrať. Tobi má Ninu tiež rád. Stále keď ideme jesť ju volá k stolu a kontroluje či je alebo nie je doma.
Vzťah medzi Emou a Tobim
Emka sa na Tobiho narodenie veľmi tešila. Odo dňa, keď sme priniesli Tobiho z pôrodnice, vždy po škôlke po tom, ako sa vyzliekla a umyla si ruky, bežala k postielke pozrieť bračeka. Keď spal, tichúčko ho pozorovala, keď som krmila alebo bol hore, pozdravila a vytešovala sa. Veľa mi pomáhala s drobnosťami. Podávala mi veci, ktoré som potrebovala (vedela kde čo mám, Nina si nepamätala, kde čo je) a rýchlo sa prispôsobovala meniacemu sa vývoju Tobiho. Vždy sa mu prihovárala a prirodzene sa s ním hrala. Často ho napodobňovala. Ich vzťah je krásny a prirodzený. Ľúbia sa navzájom, celé dni sa hrajú spolu a zdieľajú spoločnú izbu.