Úraz

Na konci júla som bola dosť vyčerpaná. Vždy veľa práce a už iba mesiac a chceme sa odsťahovať z bytu. Aj tak v byte už vôbec nie sme. Chodíme sa tam iba osprchovať a vziať ďalšie veci, ktoré nám chýbajú na dome. 

Práce je však stále veľa. Kúpeľňa nieje ešte hotová a všetky izby sú rozbité. Nič nema svoje miesto a topím sa v neporiatku stavby a krabiciach s našimi vecami. 

Začala som mať pocit, že všetko musím sama a aj keby mal deň 50 hodín nestačilo by mi. Pracujeme od rana do noci niekedy aj cez polnoc. 

Vyčerpanosť, zvyšovala u mňa hnev a frustráciu. Pocity, že som na všetko sama sa stupňovali až raz som vybuchla… 

Výbuch

Rozhnevala som sa tak veľmi, že som nohou kopla do postele, aby som si uľavila od hnevu. Očakávala som, že kopnem, posteľ sa posunie a všetko bude OK. Ale nie noha mi zbrnela a začala bolieť. Posteľ sa neposunula ani o milimeter…

Fajn narazila som si nohu takže som si vzala vedro napustila ľadovú vodu a že nohu trochu s chladím a bude dobre. Ešte akosi som chodila. Umyla som riad a s manželom sa pustila do lepenia obkladačiek poza kuchynskú linku (obkladali sme do polnoci. Ja som sedela a natierala kontaktnú vrstvu a on lepil).

Čím viac času plynulo tým menej som dokázala na nohu stúpiť. Opuch sa zvädšoval. Fajn o polnoci sa mi na pohotovosť nechcelo, keďže sme do polnoci ešte robili. Vyspíme sa a ak to neprejde pôjdeme na chirurgiu. 

Ráno

Ráno som vstala a na nohu som sa už vôbec nevedela oprieť. Bola veľmi opuchnutá a boľavá. Nevedela som si ju ani obuť do topánky. Skackajúc na jednej nohe som spravila nevyhnutne veci a manžel ma zaviezol na najbliššiu chirurgiu. Odskackala som si to na jednej nohe k ambulancii. Prečo by takáto ambulancia mala byť na prízemí a blisko vchodu? Nie dáme ju na poschodie a ešte ďaleko od výťahu. Aj keď ešteže tam bol výťah. 

Čakám a z dverí vyjde sestrička spýta sa, že aký je problém. Popíšem v skratke, že asi mám zlomenú nohu. Ona mi s kľudom oznámi: “nefunguje nám röntgen, musíte ísť na centrálny príjem do Košíc, kde vám spravia röntgen a ošetria”. 

Fajn skackaním som sa opäť dostala k autu a smer centrálny príjem. Znovu prečo by sa k nemu dalo pohodlne dostať? Keďže práve prerábajú centrálny príjem funguje v obmedzenom režime a tak najbližšie kde ma mohol manžel vyhodiť bolo asi tak 150 metrov od ambulancie. Čo nieje až tak ďaleko ak človek neskáče na jednej nohe. Mala som pocit, že je to nekonečna vzdialenosť.

Konečne ošetrená

Sestrička ma vzala spýtali sa ma, čo sa mi stalo a vypísali na röntgen. Konečne. Našťastie tu to majú hneď vedľa. Po röntgen mi sestrička povedala, že musím ísť na ortopédiu a tam sa doktor pozrie na röntgen. So zlomeninou? Preblesklo mi hlavou. Vysvetlila nám kam mame ísť a dodala, aby som sa obula. Pozrela som sa na ňu zúfalo a povedala som jej, že nemám so sebou topánku, lebo sa neviem ani obuť. Tak sa jej ma uľútostilo a zapožičala nám vozík, aby ma manžel previezol hore k ortopédii, ktorá bola vzdialená minimálne ďalších 200 a zaviezol ho naspäť.

Konečne som sa dostala k ambulancii. Pozrel sa mi na nohu a pozrel sa na röntgen. Celý čas som sa len jedno modlila. Nech nemusím mať sadru. To by som asi neprežila. Doktor sedel a pozeral do PC a ja som bola s nervami v konci.

Verdigt zlomená predprehlavková kosť za prsteníkom. Och nie! 

No hneď nato mi povedal, že mi sadru nedá. To som si riadne vydýchla. Na zafixovanie nohy, aby som si ju znovu niekde nebuchla som dostala topánku s odľachčenou špičkou. Vraj na tom môžem chodiť na päte a samozrejme mi predpísal barle. Na tie som sa tešila. Skackať na jednej nohe som už fakt nevládala…