Deviaty mesiac tehotenstva bol veľmi náročný. Hneď na začiatku som skončila na 3 dni v nemocnici. Príčinou bol nedostatok magnézia, ktoré mi doplňali cez infúzie. Celý deviaty mesiac som mala intenzívnych posličkov.
Týždeň pred termínom pôrodu som začala mať pocit, že mám kontrakcie. Zostresovali sme. Deti sme rýchlo presunuli k babke. Pre istotu sme sa vybrali do nemocnice a kým sme došli, kontrakcie prešli, ale nechali si ma na 2 dni na pozorovanie.
Rodíme?
Dva dni pred termínom som mala ráno znovu pocit, že mám kontrakcie. (Bolelo to slabo, ale takto si to pamätám aj pri Tobim.) Nechcelo sa mi ísť ešte, ale manžel ma ukecal pre istotu, že ma pozru a aj tak som mala na ďalší deň poradňu. Znovu kontrakcie prestali pred nemocnicou. Natočili mi ozvy.
Keď mi povedali, že na odozvach nič nie je, že nerodím, ale príde ma ešte pozrieť lekár, dostala som panický záchvat. Triasla som sa a ťažko som dýchala. Aj keď som sa snažila upokojiť, nešlo to. Prišiel lekár a hneď si všimol, že mi niečo je. Pýtal sa a ja som v jednoduchosti povedala, že som zúfalá, že zas nič a cítim sa, že som na príťaž. Napriek tomu, že ťažko rozpráva po slovensky a slabšie rozumie, snažil sa ma uistiť, že je v poriadku prísť aj na planý poplach, ako neprísť a stane sa niečo zle, Vyšetril ma a poslal domov. Nakoľko bolo všetko v poriadku a na pôrod to nevyzeralo.
Tak a ešte som doma
Prišla som domov. Zvyšok dňa som fungovala normálne aj keď slabé bolesti sa hlásili každú pol hodinu. Večer som uložila deti a o 21:00 sme si šli ľahnúť, aby sme sa čo najviac vyspali. Celú noc sa mi striedali bolesti. Hodinu boli každých 5 minút a hodinu každých 10 minút. O jednej v noci som sa vykašľala na sledovanie času a snažila sa pomedzi bolesti čo najviac spať. Nech si oddýchnem. Okolo druhej v noci som začala mať výtok s troškou krvi, ktorý som pozorovala pri použití WC, čo trvalo do 5 rána. Ráno manžel vychystal deti a rozviezol ich do školy, škôlky a k babke. Prehovoril ma, že ideme znovu do nemocnice, pretože som mala krv a nediskutoval o tom. On bol kôpka nervov a ja zaseknutá, že nejdem, veď čo ak je to ďalší planý poplach…
Planý poplach alebo nie?
Chtiac-nechtiac, išli sme. Pre istotu, kvôli tej krvi. Sadla som si do čakárne a nechcela som zazvoniť na oddelenie. Lekár, ktorý ma vždy ošetroval, odchadzal preč z oddelenia, pristavil sa pri mne a vravel mi, že aby som rozmýšľala nad hospitalizáciu. Dlho mi trvalo prehovoriť sa na zazvonenie a keď som zazvonila nik neotvaral na oddelení. A ani z ambulancie nevychádzala sestrička, ktorej som chcela povedať, že asi rodím. Tak som si sadla a čakala som ako pňak s kontrakciami.
Manžel to nedával, bol veľmi nervózny zo mňa a tak sme sa dohodli, že si pôjde dať kávu a keď ma vyšetria, mám mu dať info. Do čakárne prišli ciganečky a keď videli, že mám kontrakcie a ja tam sedím ako puk, lebo mi nikto neotvára začali zvoniť na oddelenie a zlostiť sa. Vybehla sestrička a hneď ma vzala. Znovu odozvy, sestričky chodili, pozerali a hovorili, že nič nevidno. Za 30 minút odoziev bola jedna krivka, čo naznačovala kontrakciu. Všetci to brali tak, že ma hospitalizujú a bude sa čakať. Ja som sa s tým už tiež zmierila.
Rodíme!
Prišiel lekár (vrátil sa ten, čo odchádzal), rozprávali sme sa či súhlasím s hospitalizaciou a že ma pre istotu ešte vyšetrí. Počas vyšetrovania som videla, že sa mu zmenil výraz tváre. Po chvíľke povedal „7-8cm, rodíme“. Bolo vidno, že je prekvapený. Viedol ma k pôrodným izbám. Vyšla pôrodná asistenka prekvapená, že ma mali hospitalizovať na druhej strane. Tak jej lekár povedal „7-8cm, rodí!“ bolo zjavné, že bola prekvapená. Bolo 11:30, keď som prišla na pôrodnú izbu. Písala som manželovi, aby vzal veci z auta a prišiel za mnou, pretože rodím. Dorazil manžel. Začali sme sledovať kontrakcie, ktoré pomaly znovu začali. Tentokrát boli silnejšie, bolestivejšie a rýchlo sa predlžovali. Teraz som už počas kontrakcií nevedela rozprávať, iba som predýchavala. Mala som pocit, že to ide rýchlo.
Čakali sme do úplného vyvrcholenia kontrakcií, kým sa úplne otvorím. Očakávali sme, že bábätko bude veľké. Brat mal 4,5 kg tak som rátala s cca takouto váhou. Tesne pred 15:00 sa začal aktívny pôrod a o 15:15 už bol Eli na svete. Hneď mi ho dali na bruško a čakalo sa na dotepanie pupočníka. Tešila som sa. Vzali ho umyť a ja som porodila placentu. Priniesli mi ho a jeho veľkosť bola nad moje očakávania. Niečo málo cez 5 kg a 57 cm. O pol kila ťažší ako brat, nečudujem sa, že som posledné týždne len prežívala.
Štvrté dieťa do rodiny.
Tak a je to tu. V náručí držím svojho druhorodeného synčeka. Prišiel na svet ako veľké bábätko. S váhou 5kg a výškou 57 cm. Nevedeli sme sa dohodnúť na koncovke jeho mena, a tak sme sa zhodli na zápise skratky. Vo chvíli, keď som ho mala na brušku po narodení a povzdychla som si od šťastia, že ho konečne vidím – Eli, Eli, napadol mi verš z Biblie. Z evanjelia
„Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Evanjelium Matúš 27,46 verš.Tento verš a myšlienka na Boha ma sprevadza pri oslovovaní synčeka.
Po pár tyždňoch som si uvedomila pre mňa veľkú vec. Pred jeho počatím som sa vyrovnala so stratou prvého bábätka a po jeho narodení som sa v srdci úplne zmierila s Bohom a konečne som sa dokázala celým srdcom obratiť k Bohu.
Po tom, čo sme prišli o Klárku, sa v mojom srdci usidlil hnev na Boha, roky som sa modlila, aby som neprišla o bábätko (aby som nezažila potrat), a stalo sa. Vedome, racionálne som Bohu odpustila, že to dopustil a odpúšťala som opakovane. Roky som sa spovedala zo vzdialenosti od Boha, ktorú som cítila v srdci. Nedokázala som mu plne dôverovať a modliť sa s vierou, že ma vypočuje. Moja silná viera, ktorú som mala, sa vytratila. Racionálne, rozhodnutím som verila, ale srdcom som sa cítila vzdialená od Boha.
Po viac ako 3 rokoch krízy a vzdialenosti je preč ten ťaživý pocit hnevu a sklamania zo straty. Znovu sa cítim blízko Boha.
Všetko sa mení.