Ako to je, keď dieťa odoberú biologickým rodičom? Kedy je možné dieťa osvojiť a kedy môže isť do pestúnstva? Ak sa biologický rodič (mama, otec alebo obaja) vzdá dieťaťa proces je celkom jednoduchý, Dieťa je uvolnené na osvojenie. Ak je dieťa vyňaté z rodiny na základe súdu, kvôli zlihaniu rodičov, začína sa zdĺhavý proces.
Právo
Veľmi zjednodušene – súd nariadí ústavnú starostlivosť dieťaťu, ak iné opatrenia v rodine nemajú účinnosť. Dieťa sa umiestni do CDR, kde je buď v skupinke deti alebo je umiestnené v profesionálnej rodine (deti do 6 rokov). Rodičia majú polročnú lehotu na úpravu rodinných pomerov, aby sa mohlo dieťa vrátiť k nim. Následne je ďalší súd, ktorý rozhoduje o tom, či dieťa sa môže vrátiť do rodiny, alebo je vhodné na osvojenie, či pestúnstvo.
Realita
V realite je to však veľmi náročné. Mnohí rodičia sa odvolávajú, lehoty sa naťahujú, a kým padne rozhodnutie trvá to mesiace, niekedy roky. Dieťa starne a jeho šanca na novú rodinu sa zmenšuje. A zväčšuje sa jeho trauma. Ak sú rodičia vytrvalí a prejavujú záujem o dieťa, dieťa nemôže byť osvojené. Môže ísť do pestúnstva, kde pestúni musia umožniť kontakt s biologickými rodičmi.
My sme sa práve preto rozhodli ísť do pestúnstva. Chceme naozaj pomôcť deťom, ktoré majú malú šancu na novú rodinu. Keď nám ukázali spis dievčat bola to ako ukážka toho, čo sa považuje, že tieto deti nemajú šancu na novú rodinu. Surodenci s kontaktom biologickej rodiny, pričom staršia bude mať 6 rokov, čo je veľa, aby si ju niekto vzal.
Príbeh naších pestúnskych detí
Cesta našich detí k nám bola dlhá. Ninka vyrastala takmer 4 roky s biologickou mamou a otcom. Chvýľu žili u babky a potom putovali s podnájmu do podnájmu až nemali kam ísť a Ninku odobrali z dôvodu nevhodných podmienok pre život dieťaťa. Pár mesiacov po odobratí Ninky sa narodila Emka a tá z nemocnice išla rovno do profi rodiny.
Rodičia sa začali snažiť, našli si podnájom a všetko vyzeralo krásne. Ninka chodila raz za mesiac na týždeň k rodičom a už sa mala vrátiť k rodičom. Avšak rodičia prišli o podnájom a všetko sa začalo odznova. Po vyše roku a pol súd rozhodol o vhodnosti dievčat do pestunskej starostlivosti, pretože mali kontakt s biologickou rodinou a nemohli ísť na osvojenie. Ďalšie mesiace trvalo pripravenie spisu dievčat a hľadanie pestúnov na úrovni kraja. Nik sa nenašiel a spis putoval medzikrajovo na celé slovensko. Dozvedeli sme sa o dievčatách a vzali sme si ich s vedomím, že majú kontakt s biologickou rodinou. Kontaktovala ich mama a babka s nevlastným bratom. Otec kontakt nejaví.
Kontakt deti s Bio mamou po príchode k nám
Keď sme si dievčatá vzali bolo nám povedané, že biologická mama je v resocializačnom zariadení a už pár mesiacov Ninu nekontaktovala. K Nininým narodeninám poslala list do CDR a oni nám ho preposlali. Odpísala som v mene Niny (v tom čase ešte nevedela písať, tak mi diktovala a trošku som jej pomohla sformulovať vety) a pridala som aj list, že nám boli dievčatá zverené do pestúnstva. V priebehu pol roka poslala zopár listov. Posledné listy boli zo žiadosťou o telefonát a stretnutie s dievčatmi.
Po trištvrť roku prebehol prvý videohovor. Emka nechápala, kto volá. Ninka zas mamu nespoznávala a vravela, že to nie je jej mama. Zmenila sa za rok, čo ju nevidela. Pre také malé dieťa je rok veľa. Po 3 videohovoroch sme sa dohodli na stretnutí. Všetko bolo komunikované s UPSVaR-om aj s resocializačným zariadením kde bola, pretože mala možnosť opustiť zariadenie iba na priepustku. Prvé stretnutie prebehlo v detskom kútiku, kde sa hrala s deťmi a informovala sa o nich. Strávila s deťmi 4 hodiny.
Emka ešte nerozpráva o svojich pocitoch, preto netušíme, čo sa v nej odohráva. Videla som, že návšteva bola pre ňu spojená s nervozitou. Nina už rozpráva. Čo to povie a chvíľu bola rozhodená po návšteve mamy. Nerozumie tomu, čo sa deje. Prečo je u nás a prečo si ju mama nemôže vziať k sebe.
Pravidelné návštevy
Biologická mama žiadala Ninu do zariadenia na výkend, pretože s ňou chce byť dlhšie a majú takú možnosť. S tým sme však nesuhlasili. Po rozhovore s vedením zariadenia sme sa dohodli, že môže prísť k nám počas vianočných sviatkov a prespať u nás, aby bola dlhšie s dievčatmi. Všimli sme si, že bio mame najviac ide o Ninu. O Emku až taký záujem nejavila.
Biologická mama chodila za dievčatami približne každé dva mesiace počas pobytu v resocializačnom zariadení a každý týždeň s nimi mala videohovor. Trvalo to rok. Dievčatá si zvykli na pravidelnosť. Nina bola po každej návšteve trochu rozrušená, ale naučili sme sa to zvládať. Neustále sme jej opakovali, ako sa veci majú, prečo je u nás a že nie je veľká šanca, že sa vráti k mamke. Najlepšie, čo by pre ňu bolo, ak by ju mamka vedela brávať na prázdniny, ale ani to sa nemusí nikdy stať.
Najťažšie bolo, že biologickú mamu sústredili v zariadení na dievčatá, aby sa snažila kvôli nim. Bio mama potom snívala a hovorila, že raz si ich vezme. V zariadení, kde jej so všetkým pomáhali a nemusela riešiť realitu vonkajšieho sveta sama, sa jej ľahko snívalo. Veľmi chcela Ninu na pobyt, ale my sme videli veľké medzery v starostlivosti o deti. Keď bola u nás a bol akýkoľvek problém, musela som ho vyriešiť ja. Ak sa čokoľvek stalo dievčatá dobehli za mnou. Obávali sme sa nechať ísť Ninu na pobyt.
Kontakt sa zmenšuje
Biologickú mamu prepustili z resocializačného zariadenia. Mala prácu a zabezpečili jej bývanie. Jej úlohou bolo udržať si prácu a podnájom. Tešila sa a hneď aj dievčatám ukazovala podnájom, a že ich tam vezme. Emka si myslela, že to znamená, že pôjdeme na návštevu a všetci tam prespíme. Nina začala veľmi snívať, že sa vráti k mame. Bolo to asi najnáročnejšie vysvetľovanie a asi ani tomu hneď nerozumela.
Nadyšli Vianoce a biologická mama mala prísť počas sviatkov. Deň pred dohodnutým príchodom som dostala SMS, že ochorela a nepríde. Ninu správa o zrušenej návšteve úplne položila. Začala sa báť, že sa zopakuje to, čo prežila pred rokmi, a mama už nepríde. Kiežby som jej mohla povedať, že to tak nebude… Utešovala som ju a modlila sa, nech je to naozaj iba choroba a mama príde. Trochu pomohli videohovory, ktoré pokračovali. Ubehol mesiac, dva… biologická mamina odkladala príchod z týždňa na týždeň.
Dorazila po dvoch mesiacoch kvôli Nininej tanečnej súťaži. Sľubila, že sa príde pozrieť na súťaž. Docestovala ráno, chvíľu bola s oboma dievčatmi a potom sme ju a Ninu zaviezly na súťaž, s tým, že po súťaži ich vyzdvihneme. Ninu som “odovzdala” pani učiteľke, s prosbou, aby mi po súťaži zavolala, nakoľko biologická mama nemala kredit. Vyzdvihli sme ich, chvíľu sme boli ešte v nákupnom centre a tak odišla na vlak. Naďalej volala.
Medzitým prišla o podnájom a my sme už vedeli, že je zle. Prišla ich pozrieť ešte na Veľkú noc 2025, bola s nimi 5 hodín a odvtedy už len volala. Aj videohovory začali strácať na intenzite. Z raz za týždeň sa postupne stalo raz za dva, tri týždne a teraz zavolá raz za mesiac. Stále sa vyhovára na chorobu, prácu,…
Príde ešte niekedy?
Ninke sa naplnil strach a ťažko to znáša. Pocity, ktoré ňou otriasali pri stretnutiach sa preniesli na videohovory. Každý hovor jej prináša nádej, že sa všetko vráti k dobrému a mama príde a vezme si ju. Po každom hovore ju uzemňujem, že “kufre nebalíme”. Mesiac je veľmi dlhá doba pre malé deti. Nina dostala opätovné sklamanie pretože mama slúbila že príde na jej veľký deň, na 1. svätého prímania a neprišla. Jej posledným vyjadrenie bolo v zmysle: „chcem biologickú mamu vidieť, ale už na ňu nechcem čakať, pretože to čakanie je ťažké“.
Emka vníma biologickú mamu inak. Vyjadruje iba opustenie zo strany biologickej mamy. Má strach, že ju opustím tak, ako ju opustila biologická mama a profi mama. Veľmi potrebuje moju blízkosť.